PBJK (Pochválený buď Ježiš Kristus), drahý brat v Kristovi,

V minulom NL som ti ukázal, ako vyzerá úvodná stránka nášho spol. DISMAS na Facebooku. Teraz by som ti ukázal, ako vyzerá naša stránka na webe. Môžeš to ukázať svojim blízkym, aby boli povzbudení, že to je pravda, čo žiješ.

Foto: https://www.spolocenstvo-dismas.sk/

Br. Márius Dismas: „Okrem ošetrovania v uliciach cez o.z. Stopa Slovensko, som od februára na dohodu zamestnaný aj v Úsmeve ako dar,  kde sa venujem rodinám a pripravujem deti na sviatosti. Je to pre mňa niečo nové,  ale veľmi zaujímavé a vidím,  že aj veľmi potrebné a osožné, pretože mnohé deti z detských domovov stretávam na ulici ako ľudí bez domova. A často sú tam len kvôli nesprávnemu pochopeniu slobody, tak si myslím, že viera v Boha, opretie sa o Desatoro a sviatostný život sú pre mnohých pomocou na ceste ich života, zamestnania, vzťahov... Dnes som v Úsmeve stretol aj Braňa Letka, tak sme sa chvíľu porozprávali...a veľmi ma to potešilo.“

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus, chcel by som sa pozdieľať o ďalšom ovocí, ktoré prináša spoločenstvo Dismas. V tomto pôstnom období, keď sme ešte stále nemohli byť spolu na svätých omšiach a krížových cestách osobne, sme vo farnosti Leopoldov spolu s Michalom Libantom a spoločenstvom L‘múry pripravili duchovnú obnovu na tému posledných Ježišových slov na kríži. V týchto časoch, keď sa nemôžeme stretať, na to využívame internet a YouTube, sociálne siete ako Facebook a podobne. Michal sa zamýšľal nad slovami Pána Ježiša: „dnes budeš so mnou v raji“, teda nad tými slovami, ktoré zazneli kajúcemu lotrovi na kríži, Dismasovi. Pre naše leopoldovské spoločenstvo to bolo veľké povzbudenie, pustiť sa do duchovného boja za väznicu a odsúdených, ktorí sú našimi susedmi. Ďalším veľkým povzbudením boli pre nás svedectvá, ktoré o vašich životoch Michal prináša ľuďom tam vonku, veľakrát je to pre nás veľmi usvedčujúce.

Foto: Michal počas prednášky ukazuje Dismas ponožky a naše logo.

Foto: časť listu od člena za múrmi, v ktorom nás povzbudil, že viackrát číta osobné listy ako aj NL, čo mu dodáva silu.

Samozrejme, že to nie my, ale Pán dáva silu, ale nie je nič krajšie, ako keď potrebujete povzbudiť a príde vám odpoveď.

Rád by som spomenul a zhrnul dva projekty, ktoré sme ako Dismas uskutočnili. A to Anjelsky darček a Anjelsky list.

No a práve Anjelsky darček bol minulý rok veľmi obľúbeným, nakoľko išlo vašim detičkám cez 100 darčekov, či už na Slovensko alebo do Čiech. Mali sme krásne odozvy od viacerých vašich príbuzných, aj nám napísali poďakovanie a rád by som uverejnil aj jednu fotku, na ktorú nám rodinka Dušana z Košíc dala súhlas a som rád, lebo zachytáva momenty pri rozbaľovaní darčekov a ich radosť. To je krásne. Veľká vďaka za všetkých , ktorí pomáhajú pri Anjelskom darčeku, aby vyčarovali úsmev a nádej nielen vám, ale aj vašim detičkám, ktoré za nič nemôžu. No a takýmto spôsobom aj prispieť k tomu, že sa znovu viac a viac zbližujete so svojou rodinou a zaceľujú sa rany a nedorozumenia, ktoré vznikli vo vašej spoločnej minulosti.

Veľkonočné symboly

Veľká Noc má veľa symbolov. Sú už zaužívané a poniektorí z nás možno ani nevedia, čo presne znamenajú.

Baránok – symbol baránka sa nachádza už v predkresťanských tradíciách. V židovskej tradícií sa používal ako obetné zviera za hriechy. Zároveň Židia na sviatok Paschy jedia baránka, ako pripomienku svojho vyslobodenia z Egypta. V kresťanstve je baránok jedným zo symbolov Ježiša Krista, lebo obrazne podľa kresťanskej viery, on je baránok obetovaný za spásu sveta. Kríž – dnes je najdôležitejším z kresťanských symbolov, pretože Kristus bol odsúdený na smrť ukrižovaním. Tento trest patril k trestom veľmi krutým a ponižujúcim. Oheň – Veľkonočná bohoslužba sa začína zapálením veľkonočného ohňa, ktorý symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad temnotou a smrťou. Od tohto ohňa sa potom zapaľujú veľkonočné sviečky.

Sviečka – v mnohých kultúrach je chápaná ako znamenie života. Veľkonočná sviečka symbolizuje vzkrieseného Krista – tento symbol pochádza zo starovekých osláv Veľkej Noci, pri ktorých sa zapaľuje sviečka (zvaná tiež paškál) od ohňa. Takto zapálená sviečka sa v priebehu veľkonočnej bohoslužby ponára do vody na krst, je ozdobená znamením kríža a symbolmi A a Ω, t. j. začiatku a konca vekov, ktorými je Kristus. Táto sviečka sa potom zapaľuje počas celého veľkonočného obdobia až do Turíc a pri každom krste – aby sa naznačilo, že krst patrí Veľkej Noci. Táto sviečka sa tiež zapaľuje pri kresťanskom pohrebe na znamenie toho, že zosnulý, rovnako ako Kristus, prešiel bránou smrti; a Cirkev sa za neho modlí, aby vstal k novému životu s Bohom.

Príspevok Eriki Englerovej (viď foto v práci), ktorá odpovedala na môj mail po prepustení na slobodu po pár mesiacoch: „Dobrý večer, áno, u mňa bol prvý mesiac úplne, aj napriek tomu, že boli Vianoce, najťažšsí. Človek sa prispôsobuje realite a nič nie je tak, ako si tam predstavoval, či ako bolo predtým. A rodina, u mňa manžel, dcéra a najlepšia priateľka, fuuu ... keby nie ich, neviem, neviem. Veľa mi pomohli opäť, ale hlavne hneď, ako som poprosila o silu, som ju dostala a poďakovala. Som vďačná za to, ako ma vedie a že stojí pri mne, pri nás. Aj včera večer môj manžel pozrel k nebesiam a povedal: „Pánbožko, ďakujem ti!“ Veľmi mu ďakujem aj ja a som šťastná, že je v mojom srdci a kráčame spolu. Viem, že mnohokrát tak, že keby sa niekto díval zhora, uvidí len jedny stopy. Prečo? Lebo Pán ma vtedy nesie na svojich pleciach. Robím staničnú sestru od 1.2. Mám na starosti lieky, dávkovanie, objednávanie, robím vizity s lekármi, CT, v utorok so všeobecným a geriatrom, vo štvrtok so psychiatrom, potom každý deň sama na 3.odd v DSSke, mám na starosti dohľad a kontrolu nad ošetrovateľmi, zdr. asistentami, no a samozrejme práca s klientami (máme aj chodiacich aj ležiacich). Vlastne je to taká všehochuť, ako práca každej staničnej sestry. A keďže máme aj covidové, tak niektoré dni takto od rána do večera. Je to práca ťažká a namáhavá, zdravotne ju zvládam a vždy ďakujem Pánovi za to, koľko pozitívnej energie mi dáva práca, ktorú robím srdcom. Želám pekný večer a požehnaný celý týždeň. Erika Englerová"                                         Chcel by som ti poslať modlitbu, ktorú sa môžeš modliť pred sv. prijímaním:

Všemohúci a milosrdný Bože, obetujeme ti naše drobné bolesti a každodenné kríže, trápenia, ktoré prežívame vo svojom vlastnom živote, manželstve, rodine. Spájame naše bolesti so zásluhami a utrpením Tvojho jednorodeného Syna Ježiša Krista, so zásluhami a utrpením prečistej Panny Márie, so zásluhami a utrpením všetkých svätých, mučeníkov a prepodobných, ktorí obetovali svoj život vernosti evanjeliu, pre zásluhy a obety všetkých svätých liturgií a omší, ktoré sa dnes konajú na celom svete, Ťa prosíme, Vládca, ktorý miluješ človeka, zhliadni na nás hriešnych a vylej balzam svojho nekonečného, nesmierneho a nepochopiteľného milosrdenstva na nás a veď nás k dokonalému obráteniu našich sŕdc, k poznaniu pravdy, odvahe ju žiť a uskutočňovať Tvoju svätú vôľu v našom každodennom živote, pre dobro a spásu tých, čo nám boli zverení. Amen

Medžugorie

(Foto: v dome Máriono svetlo po odslúžení sv. omše v kaplnke. V strede (vedľa mňa) Slovenka Terezka Gážiová, ktorá žije v Medžugorí už 25 rokov a práve ona mi povedala, že tento rok má za patróna sv. Dismasa - asi to nie je náhoda)

Rád, by som sa s tebou podelil o volanie od Panny Márie do Medžugoria, ktoré som zažil s manželkou. Asi viete, že sa tam Panna Mária zjavuje už 40 rokov 6 vizionárom. Nikdy som tam nebol a aj napriek tomu, čo sa robí na Slovensku, a možno práve preto sme boli pozvaní na toto premodlené miesto, kde sa nenosia rúška a sú plné kostoly ľudí, ktorí chvália Boha. Predstavte si, že 40 rokov a toto číslo 40 je vo Sv. písme veľmi dôležité, od putovania na púšti, pôstom Pána Ježiša, Mojžišovým výstupom na horu... Poviem ti, že to bol len krásny sen, v ktorom som skoro v každom okamihu úprimne myslel na teba. Odovzdával som ťa na všetkých tých miestach a celé spol. DISMAS. No a teraz by som ti poskytol svedectvo, ktoré hovoril Goran Čurkovič, kotorý minulý rok navštívil ÚVTOS a ÚVV Ilava (viď foto): 

 „Márnotratný syn - bývalý kriminálnik, bezdomovec a narkoman našiel radosť a zmysel života. Volám sa Goran a narodil som sa v Splite. Mám 47 rokov. Narodil som sa v kresťanskej rodine. V našej rodine však nebolo živej viery. Môj otec sa chválil tým, že nebol komunista, ale nikdy nešiel do kostola. Moja matka i otec mi odmalička hovorili, že musím ísť do kostola, chodiť na náboženstvo, ale ja som vždy hľadal príklad u svojich rodičov a hovoril im: „Keď nejdete vy, prečo by som mal ísť ja?“ Ja som prijal všetky sviatosti, bol som pokrstený, na 1. sv. prijímaní, birmovke, ale medzitým sa to všetko točilo iba okolo materializmu. Bol som viazaný na mat. veci. Spomínam si, keď prichádzali priatelia, tak som pozeral, čo majú v rukách. Ak priniesli nejaké dary, dali peniaze, tak som skákal, objímal ich a mal ich rád. Ale ak by prišli na návštevu a nič mi nedali, ani by som na nich nepozrel. Vychovávala ma televízia a ulica. V mojej rodine bolo veľa tragédie. Sestra ako 4-ročná spadla z piateho poschodia a zahynula. Môj brat dostal meningitídu a zostal hluchonemý. Matka začala trpieť na depresie, bola neustále smutná a plakala. Začala piť. Otec bol námorník, neustále na lodi. To mi vyhovovalo, lebo v dome nebolo pevnej ruky. Nemal som vôľu zostávať v dome a pozerať sa na matku takú, aká je. A tak som využíval každú možnosť, aby som mohol odísť z domu. Odmalička som hľadal slobodu. Myslel som si, že sloboda je, že môžem ísť kam chcem a robiť, čo chcem. Celý život hľadajúc slobodu, som sa stal na konci otrokom najhorších vecí, ktoré existujú. Tí starší, ktorí boli problematickí, boli pre mňa muži. A to ma veľmi ovplyvnila i televízia. Zobral som si za príklad Roberta de Nira, ktorý sa neustále bil, bol potetovaný, bol vo väzeniach, myslel som si, že muž jednoducho taký musí byť. Ale mal som s tým problém, lebo v hĺbke duše som vedel, že ja nie som taký. V 11tich som začal fajčiť cigarety a piť alkohol. Nie preto, žeby sa mi to páčilo, ale jednoducho bol som muž. V 11 rokoch, hľadajúc tú slobodu, som utiekol z domu, vykradol trafiku. Chytila ma polícia a zatvorila ma. Otec dva dni úmyselne nechcel pre mňa prísť, pretože si myslel, že sa ponaučím, aby to bola pre mňa taká životná škola. Ale mne to vôbec nepomohlo. Keď som mal 13 rokov, zomrela mi matka. Cez toto moje rozprávanie, si môžete myslieť, že som nemal rád svoju rodinu. Ale ja som mal jeden veľký problém vo vnútri v sebe, bol som veľmi zatvorený a svoje pocity som nikdy veľmi neukazoval. Bolo to vlastne kvôli mojej predstave o mužoch, aby som niekomu neukázal, že som dobrý, lebo to by bola katastrofa. Keď mi zomrela matka, pre mňa to bol veľký šok. Myslel som si, že moja matka nemôže zomrieť, že bude žiť večne. Vtedy som povedal, že sa zabijem. 8 mesiacov nato sa otec oženil. A od toho dňa sa vo mne začala rodiť nenávisť. Nenávisť voči otcovi a tej žene, pretože prišla do domu, aby hrala moju matku a nenávisť voči bratovi, pretože  môj brat bol hluchonemý, on žil vo svojom svete. Nikdy som nemal nijaký vzťah ako syn a otec. Môj otec je dobrá osoba. Veľmi vážený. Ale jeho detstvo bolo ťažké a tak ja som sa nikdy nemohol s ním rozprávať. Pamätám si, že keď som prišiel zo školy a mal som nejaký problém, chcel som sa veľa razy rozprávať so svojím otcom. Ale on mi hovoril: „Nechaj ma, aké ty môžeš mať problémy, choď pekne do školy, uč sa, aké ty môžeš mať problémy?! No uvidíš, keď narastieš, keď sa oženíš, potom budeš mať svoje deti, svoje problémy, teraz nemáš žiadne.“ A tak som radu a pomoc hľadal na ulici. Tak som na výročie matkinej smrti prišiel do domu s pištoľou, ktorú som si požičal dva dni predtým od jedného priateľa a v ten deň som sa chcel porozprávať s otcom. Ale keďže som už bol veľmi problematický, pil alkohol, bral nejaké druhy tabletiek, veľmi som bol zlý v škole. A prišiel som domov a chcel som sa porozprávať s otcom, on sa otočil a dal mi jednu facku. A povedal mi: „Choď, hovno jedno, do izby! O čom mi ty chceš hovoriť, choď sa ty pekne učiť!“ Ja som odišiel do izby, vytiahol pištoľ, otočil som ju proti hlave a vystrelil som guľku. Padol som na zem. Zrazu sa otvorili dvere a všetci susedia prišli a neviem, aký čas prešiel. Odviezli ma do nemocnice, operovali ma a na ďalší deň, keď som sa zobudil, bola pri mne moja druhá matka a povedala mi, že všetko je v poriadku a že nebude žiadny problém. Po nejakých desiatich dňoch som vyšiel z nemocnice, ale vo mne bol taký vzdor, pretože som bol nahnevaný na seba, prečo sa mi nepodarilo zabiť sa. Môj otec mi hovoril, že guľka je vytiahnutá z hlavy, ale pár mesiacov potom bol som v jednej kaviarni, tam sa niektorí pobili, jeden mi fľašou rozbil hlavu. Potom ma odviedli do nemocnice, snímali hlavu a týmto spôsobom som spoznal, že ja mám guľku stále v hlave. A to bol ešte ďalší dôvod nato, aby som nenávidel svoju rodinu. A život išiel ďalej u mňa s alkoholom a tabletkami. Bral som ich každý deň viacej a viacej, až prišlo do toho bodu, že už mi to nestačilo. Bolo nás šesť priateľov, ktorí sme odmalička rástli. Vedeli sme, že musíme niečo zmeniť.

Foto: u Gorana doma v Medžugorí. Všimnite si nadpis nad dverami. Niektorí si Gorana môžete pamätať z NL č.32. Stali sme sa agresívnymi a to sa nám nijako nepáčilo. Stále tam boli tí starší, ktorí nás poúčali. Hovorili nám: „O čo sa staráte, pekne si zapáľte trávu a bude dobre.“ Ale my sme vedeli, že marihuana aj hašiš, to sú drogy. A báli sme sa. A tí starší nám hovorili: „A čo sa bojíte, treba sa báť alkoholu a tabletiek a nie trávy. Marihuana je prírodná bylina. Vy keď ju fajčíte, lepšie vám pracuje mozog, lepšie spávate, lepšie sa učíte, a čo je najdôležitejšie zo všetkého, niet krízy ani závislosti.“ My sme mali strach, ale povedali si, veď ideme a od jedného razu sa nám nič nestane. A tak sme si zapálili. Niekomu nebolo nič, niekomu bolo čudno, niekomu bolo tak alebo onak. Ale to nebolo vážne. Ale dôležité je to, že my sme ďalších desať dní nič nefajčili. My sme sa presviedčali v tých desiatich dňoch, sami seba, akí sme my charakter, akí sme my silní, ako my zvládame situáciu. Tak sme si po desiatich dňoch zapálili opäť. Opäť sme týždeň nefajčili. A opäť sme si hovorili, aké je to skutočne dobré, niet žiadnej krízy ani závislosti. Potom sme veľmi skoro začali fajčiť každý deň. Ku koncu sme nefajčili cigarety, ale pili alkohol, fajčili trávu. Keď ma otec pristihol pritom a videl, že niečo nie je v poriadku a pýtal sa, ale ja už som bol veľmi dobrý klamár. A keď prichádzali susedia a hovorili mu „Marko, tvoj syn Goran sa tam stretáva s nejakými problematickými ľuďmi“, on vždy našiel nejaké ospravedlnenie: „on je mladý, on je v puberte, on je taký, bude on dobrý.“ Nebolo to dobré, každý deň som hlbšie upadal. Začali sa mi vlastne pomiešaním marihuany, hašišu, alkoholu a tabletiek zdať čudné veci. Začal som vnímať nejaké hlasy, paranoju od ľudí, depresie, strach. Opäť som hľadal pomoc a radu u tých starších. A oni hovorili: „Všetko odstav a vezmi si heroín, s ním vyriešiš všetky svoje problémy.“ Od toho okamihu som dvanásť rokov nikdy neopustil heroín. Na začiatku bolo dobre. Ale je tu jeden problém a ten problém je, že nikto mi nepovedal, čo ma čaká neskôr. Na začiatku je dobre, lebo stačí ti málo peňazí, málo heroínu a tvoje pocity sú výborné. Ale ako išiel čas napred, bolo treba stále viacej a viacej peňazí, stále viacej a viacej heroínu a tá krása, tá eufória bola každým dňom menšia a kríza väčšia a väčšia. Nestačilo vykrádať predajňu, liter vína a liter whisky. Najprv som začal kradnúť z domu, predávať všetko, potom vykrádať autá a byty, reštaurácie a všetko. Úplne som sa premenil. A tak mi jedného dňa povedal otec: „Pozri, môj synu, ty si v problémoch, poď za stôl, my sa pekne porozprávame.“ A ja som mu povedal takto: „Počúvaj ty, starý, ja a ty sa nemáme o čom rozprávať, pretože vtedy, keď som sa s tebou potreboval rozprávať, ty si nemal čas. Ty si pekne ži svoj život a ja si budem žiť svoj. A nechaj ma na pokoji.“ Keby tak Boh dal, žeby som sa s ním v ten deň porozprával. Zatvorili ma na nejaké dva mesiace a opäť sa opakovala tá stará príhoda, že ja sa ponaučím a ja som bol v tom väzení dva mesiace a vyšiel som rozumnejší, ako som tam vošiel. Zistil som, ktoré magnetofóny sa viac predávajú, kto dá viac za zlato a vlastne všetko sa to točilo okolo kriminálu. Normálne som opäť začal po starom. Otec neustále hľadal radu, ako mi pomôcť. Vtedy mu niekto povedal: „Marko a prečo ho nedáš na psychiatriu? Poslúchol som ho a odišiel som na psychiatriu. V Splite je psychiatria na prízemí, prichádzali moji priatelia, nosili mi drogy, alkohol, tabletky. Bol som taký úspešný klamár. A vyšiel som ešte horší, ako som tam vošiel. Môj otec ma zamestnal vo fabrike. Zamestnal ma v jednom skladisku, kde boli všetky výrobky pre lode. Ale na konci sa to ukázalo ako jedna z najväčších chýb, pretože som ku koncu vykradol pol podniku, popožičiaval si veľa peňazí, nikomu som nič nevrátil. Jeden deň som na šéfa vytiahol nôž, tak ma nakoniec vyhodili a opäť som sa vrátil k tomu svojmu životu. U otca som hľadal peniaze, on už toho mal jednoducho nad hlavu a v ten deň ma udrel päsťou. Zobral som v kuchyni nôž a bodol som ho nožom a zatvorili ma. Dostal som aj epilepsiu. Keď ma pustili, chcel som sa vrátiť domov, ale nikto mi nechcel otvoriť. A spoza dverí otec povedal: „Počúvaj, ty môj synu, ty máš roky, rozumu nemáš. Máš právo ničiť si svoj život, ale nemáš právo ničiť náš. Medzi priateľmi a rodinou, ty si si vybral priateľov. Ty máš priateľov, ty si pekne s nimi ži a jedného dňa, keď sa rozhodneš liečiť, ty príď a my ako rodina ti pomôžeme.“ Celá tá nenávisť ešte viac narástla. Pretože som celý život obviňoval niekoho druhého. Obviňoval som matku, že zomrela, sestru, že zahynula, otca, tú druhú matku, obviňoval som brata,.. Vždy som hľadal niekoho iného. Deväť rokov som spával na ulici. Ako bezdomovec. Už viac nebolo polievky, postele ani sprchy. Myslel som si, že na tomto svete niet dobrých ľudí. Bol som na úplnom dne. Nič ma nevedelo upokojiť. Jedine moja krv. A tak som bral žiletky, fľaše a rezal som sa po tvári, rukách. Zodpovedal som za 27 skutkov a poslali ma do blázinca. Jednému človeku som tam ukradol peniaze, urobil štvornásobnú vraždu a to so sekerou. Sú tam na celý život. Tam už niet procesov a súdov, ale natlačia ich injekciami, dajú do kazajky. Čo bolo najhoršie, dali ma na izbu s tým človekom, ktorého som okradol. On nejakých 5-6 dní sedel na svojej posteli, šúľal cigaretu a pozeral mi do očí. Ja som bol priviazaný, nemohol som nič. Čo bolo najhoršie, neprehovoril ani slovo. Každý raz, keď sa zdvihol, som sa počúral od strachu. Po prepustení ani neviem, koľkokrát som sa pokúšal zabiť, cez heroín, tabletky, nadmerné množstvo liekov. Rezanie žíl, na dva tri dni som upadal do bezvedomia, ale vždy ma nejaká dobrá duša našla a odviezla do nemocnice. A tak jedného večera, ležal som na kúsku kartóna v jednom starom opustenom dome, pozeral som na nebo cez rozbité okno. Bola zima, druhý mesiac. A v tom okamihu som začal rozmýšľať. Prišiel som do bodu, že nikto nie je vinný. Že ja môžem za všetko, čo sa prihodilo v mojom živote. Začal som rozmýšľať o rodine, otcovi, matke, o druhej matke. Začal som plakať. Vtedy som sa začal modliť. Ja, ktorý som vykrádal kostoly, nadával na Boha od rána do večera, na Máriu. Nevedel som, ako sa modliť, ale modlil som sa srdcom. Pokoril som sa, plakal som a hovoril som: „Panna Mária, pomôž mi. Alebo ma vezmi k sebe, alebo mi podaj ruku, aby som zmenil tento biedny život. Nikto nie je vinný, ale ja.“ Celú noc som plakal a modlil sa. Dva, tri dni nato som sedel v jednom parku. Bolo ráno a zima. Vidím jednu ženu, ako ide ku mne a hovorí: „Dobré ráno, chlapče. Počúvaj, ja mám jeden problém, môžeš mi pomôcť?“ A ja jej hovorím: „Ale stará, ja neviem, čo so svojimi problémami, choď preč.“ A ona mi hovorí: „Ale nie, ja hľadám jedného chlapca, volajú ho Čuke.“Ona hľadá mňa. „Ja som Čuke.“A ona začala plakať. Zobrala ma za ruku a začala hovoriť svoj príbeh. Ona je matkou jedného závislého, ktorý je o 10r. mladší odo mňa. Ja som ho možno dva-trikrát stretol. Raz sme spolu kúpili drogu, raz som mu pomohol od polície a on o mne hovoril. Tá žena sa rozhodla mi pomôcť. Odviedla ma na autobusovú stanicu. Kúpila mi lístok do Medžugoria a povedala: „Tu máš lístok, odíď do Medžugoria, hore je Panna Mária, ona ti pomôže.“ Ja som pred 2 týždňami prosil Pannu Máriu, aby mi pomohla. A ešte mi povedala: „Je tam jedna komunita, odíď tam, tí chlapci majú taký istý problém ako ty, budeš dobrý.“ Nič netušiac som sadol na autobus, odišiel do Medžugoria v Bosne a Hercegovine. A keď som prišiel pred bránu, chlapci, ktorí boli už v komunite, keď ma videli, ako zle vyzerám, tam ma hneď prijali. Jednoducho, človek sa musí hodiť na kolená, potrebuje sa toľko pokoriť a potom začať budovať nový charakter, aby sa mohol stať novým človekom. Komunita je škola života. Pretože ťa učí žiť poctivo. Učí ťa modliť sa. Ako sa treba správať ku druhým, ako treba pracovať, ako treba byť zodpovedný.

Foto: Je to brat v Kristovi a to objatie hovorí za všetko.

Ako žiť život. Pretože život je veľmi jednoduchý a krásny. Chlapci mi od začiatku hovorili: „Goran, ty sa potrebuješ premeniť. Meň sa.“ Zamyslite sa nad tým, byť v jednej komunite, bez televízie, bez cigariet, bez žien, izolovaný od všetkého. Oni nemajú problém pokoriť sa. A to mi dávalo silu. Ja som rozmýšľal, keď to môžu oni, prečo by som nemohol ja. Ty, keď sa chceš zmieriť so svojou rodinou, ty musíš urobiť nejakú obetu. Musíš sa dvihnúť o pol druhej ráno, ísť do kaplnky, kľaknúť, modliť sa a veriť. V komunite sa pracuje. Pracuje sa dvanásť hodín. A jediné, po čom túžiš, je spánok. A dvihnúť sa o pol druhej v noci, to je skutočne obeta. Po nejakom čase jeden chlapec prišiel a povedal mi, aby som prišiel do jedálne, sú tam nejakí ľudia, ktorým by som ja mal trochu vysvetliť komunitu. Ja som povedal dobre. Prišiel som tam, otvoril dvere a prvú hlavu, ktorú vidím, vidím svojho otca. To bol najťažší okamih v živote, pretože som nemal odvahu pozrieť sa na neho. Hanbil som sa. A otec prišiel ku mne a podal mi ruku a začali sme plakať. Bol som prvýkrát voči nemu úprimný: „Choď domov za svojou ženou a modli sa za mňa.“ A on mi hovorí: „Synu, my sa už dlhý čas modlíme. A Bohu vďaka.“ Rozhodol som sa žiť v Medžugorí. Nikoho som nepoznal a prosil som františkánov, aby mi dali nejakú prácu. Prvá práca, ktorú som dostal, bolo čistenie verejných záchodov. Nikto teraz nebol šťastnejší odo mňa, že mám prácu. A bolo to veľmi únavné, pretože som vstával o piatej a zaspával som o desiatej. Videli aj františkáni, že je to priveľa a našli jednu rodinu, ktorá to bude robiť. Ja som sa dostal o stupienok vyššie, dostal som metlu a čistil som ulice. Pokiaľ som pracoval na tých verejných záchodoch, mal som veľkú túžbu nájsť dievča. Vedel som, že ja som nevyzeral nejako dobre. Mal som hore iba tri zuby, nemám vlasy, guľka v hlave, potetovaný, dorezaný. Ale ja som sa naučil veriť Bohu. Modlil som sa, aby mi našiel nejakú ženu, s ktorou by som mohol prežiť svoju starobu. Ako som pracoval na WC, videl som jedno dievča a povedal som: „To je to. Bože ja som si istý, že to dievča je pre mňa.“ Ale priatelia sa mi smiali. Hovorili mi: „A si ty normálny. Pozri sa na seba a pozri sa na ňu. Určite je od teba mladšia aspoň o desať rokov. A pozri sa, aká je pekná - si ty normálny.“ Zistil som, že je z Čiech a že žije v jednej rodine v Medžugorí, kde varí a pomáha čistiť izby, aby nemusela platiť, aby sa mohla modliť v Medžugorí. Jeden raz som ju viezol z toho domu, kde bývala, do kostola a tak som jej hovoril: „Počúvaj, ja som vyšiel z komunity a tak a hľadám jedno dievča, s ktorým by som sa mohol oženiť.“ Ona sa na mňa iba pozrela a povedala: „Ja sa budem za teba modliť.“ Ja si hovorím, čo modliť, veď to si ty! A ja som 8 mes. okolo nej obiehal ako pes. Ona mi stokrát povedala: „Nechaj ma, trápny si, nudný si, odíď preč!“ Ale ja som bol neúnavný. A jedného dňa povedala dobre, ideme to skúsiť. Ale dala mi hneď aj také poznanie - všetko, čo môžem urobiť, ju môžem chytiť za ruku. Žiadne bozky a už vôbec nie sex. A ja som povedal: „Žiadny problém, aký problém. Čím všetkým som už prešiel, vydržím.“ A tak sme boli spolu okolo 15.mesiacov. Dňa 3.6.2000 sme sa zobrali. Stále som rozmýšľal, že prečo ona pristala. Moja žena sa každý deň modlí 3 ružence, každý deň chodí na svätú omšu, dvakrát do týždňa chodí na adoráciu. Skutočne veľká veriaca. A ona mi dala odpoveď, prečo pristala, že bude so mnou. Keď sa rozhodovala, odišla na Križovac a modlila sa. Videla jednu slovenskú skupinu a kňaza sa pýtala: „Otče, mohli by ste mi požičať Bibliu?“ Moja žena Katarína povedala, že potrebuje od Boha dostať odpoveď. Opäť sa pomodlila, otvorila Bibliu a oči jej padli na jednu stať, ktorú ona nevyberala. Tam bolo napísané: „Ničoho sa neboj, ja som s tebou, zostaň, kde si a to je tvoja cesta.“ Zobrali sme sa, ako som vám povedal. Máme tri deti: Luciu 5 rokov, Luku 2 a pol roka a malú Annu, ktorá má 5 mesiacov. Všetky moje túžby a sny sa uskutočnili. Nielen to, mal som 15r. hepatitídu C. Išiel som si dať urobiť vyšetrenia a doktor povedal: „Ty nemáš žiadne problémy, žiaden vírus, pečeň je zdravá.“ Už nemám viac schizofréniu, epilepsiu. Keď sa ma ľudia pýtajú:„Goran, ako sa máš?“ poviem: „Čím starší, tým zdravší.“ Skutočne, vďaka Bohu a Matke Božej, pretože, keby nebolo ich, ja neviem, kde by som bol. Musím vám ešte niečo povedať o mojej druhej matke, ktorú som nenávidel najviac na svete. Za tých 9 rokov, čo som bol na ulici, ona každý mesiac išla a platila omšu za moje obrátenie. „Syn môj, nanovo sa slnko usmialo nad naším domom.“ Aký je v skutočnosti vlastne plán tohto svedectva? Droga nie je problém, ani alkohol. My sme problém. Pretože máme dve možnosti: brať alebo nebrať. Žiť poctivo, alebo nežiť poctivo. Klamať alebo neklamať, všetko je na nás. Keď sa upadne do drogy, tu je príklad, že sa môže aj vyjsť. V našej rodine modlitba zaujala 1.miesto. S ňou sa budíme a ideme spať. Modlíme sa každý deň s našimi deťmi a pravidelne chodíme na svätú omšu a spoveď. Preto sa nebojte, pretože Boh je s nami a skutočne sa stará o každého z nás. Chcem vám odovzdať, akú hodnotu má pred Bohom každý z nás.“  https://www.mojpribeh.sk/pribeh/goran-curkovic-marnotratny-syn/

Počas mesiaca som chlapcov zo spoločenstva navštívil osobne, nakoľko sme sa už dlho nestretli.

Foto: stretnutie s Jankom Blanom v Liptovskom Mikuláši                

Foto: s Jožkom Drugdom v Banskej Bystrici

Počas tohto mesiaca som bol oslovený na rozhovor časopisom SLOVO+, konkrétne redaktorkou Veronikou Zamkovskou, nakoľko ju zaujalo práve naše spoločenstvo a chcela to zverejniť aj pre odberateľov práve spomínaného časopisu. Foto: rozhovor prebiehal štandardne v online režime z domu, nakoľko je čas pliagy.

Iniciatíva #Prihlásmesa, ktorá oslovovala známe osobnosti kultúry, vedy, umenia, športu, médií a kresťanských spoločenstiev, ktoré sa rozhodli prihlásiť k svojej viere, oslovila aj nás, tak sme natočili aj krátke video. Ich cieľ je: ,,Chceme prispieť k pravdivému a férovému sčítaniu obyvateľov a povzbudiť sa navzájom k prihláseniu sa k Cirkvi, do ktorej patríme. Veríme, že Cirkev je naším spoločenstvom, rodinou a domovom. Má aj organizačný prvok, ale zároveň skrýva oveľa viac. Toto spoločenstvo veriacich je pre spoločnosť veľkým prínosom. Pomáha núdznym, vzdeláva, rozvíja kultúru, a zároveň nás aj sprevádza v prežívaní každodenného života. Tým, že sa k nemu prihlásime, sme jeho súčasťou a pomáhame ho budovať. “  Foto: práve zo spomínanej stránky #Prihlásmesa

Viete, že pravidelne dávame slúžiť sv. omše za teba a spol. Dismas a ja dúfam, že aj ty vo väznici plníš túto dôležitú misiu. Ale dôvod prečo hovorím o sv. omši je ten, že mimoriadne nám volal kňaz Jan Giovanni Fiala z Českej republiky (viď foto), že odslúži sv. omšu online cez FB a YouTube, čisto len pre naše spoločenstvo a tiež mal o tebe kázeň.

Misia I: chcel by som ťa poprosiť o modlitbu, aspoň jeden Otčenáš za Dekana Jožka Schwarza a dobrodinca Michala Stolára , ktorí nám zabezpečujú a aj sponzorujú rôzne obrázky a novény, ktoré dostávate.

Príloha: Novéna odovzdanosti a  Novéna k Božiemu milosrdenstvu.

Úmysly:  modlíme sa už celý týždeň v spoločnej modlitbe o 20.00 hod. (od pondelka – do nedele).

29.3.2021     Boh Ťa žehnaj, drahý brat v Kristovi - BŤŽ +        Newsletter č.52