logo
logo
Newsletter

NL č. 50

PBJK (Pochválený buď Ježiš Kristus), drahý brat v Kristovi,

image002

Foto: naša stránka a uverejnenie svedectva počas projektu odpustenia

Dosali sme aj poďakovanie na našu oficiálnu FB stránku: https://www.facebook.com/spolocenstvodismas/

image003Foto: Daniel Žalúdek po VT nám napísal, že začal chodiť späť do školy a zúčastňoval sa na koncertoch. Je to výnimočné, nakoľko mladistvých v spol. Dismas veľa nie je a práve oni sú tí, ktorých sa treba ujať

Reportáž Na Vianoce si želám, aby sa ľudia mali radi a tieto ženy prestali brať heroín

image004„Vieš, ľudia sa sťažujú, že sú kostoly občas zavreté,“ hovorí muž v mníšskom habite. „Ale Krista dnes môžeme predsa stretnúť tu, v týchto ľuďoch.“ „Za koľko si šla?“ Pýta sa mladá žena kolegyne, keď vystupuje z auta a muž v sivom SUV s rakúskou značkou svižne odchádza. „Za 10€,“ odpovedá ticho Zdenka, keď si zapína ružovú bundu. „Chcel sa najmä rozprávať...“ „Ach, no dobre.“ Lucia sleduje, ako sa jej útla postava vzďaľuje na svoje miesto. Dnes sú na parkovisku dve. Je ešte iba obed a navyše sychravo, no treba robiť, večer sa pridajú ďalšie a konkurencia bude vysoká. Blížia sa Vianoce, každá si chce zarobiť, čosi odložiť, stráviť sviatky lepšie. A kúpiť si dávku. Bez heroínu to už nejde. Zdenka sa postaví na svoje miesto a z diaľky sleduje, ako pri jej kolegyni zastavilo auto. Niet divu, Lucia je mladá, pekná, má krásne zuby a dlhé vlasy zopnuté do vysokého copu. O pár minút si berie bankovky a zatvára za sebou dvere. Auto vyrazí a odbáča na malé parkovisko. Občas ide ďalej, do poľa, kde sú v zemi vytlačené pneumatiky od áut a naokolo smetisko. Kde mladá žena dúfa, že to nebude trvať dlho a nič sa jej nestane.

Narkomani, prostitútky a ľudia ulice

„Dúfam, že som vzal všetko,“ nazerá muž v dlhom habite do pletenej tašky. „Rúška, dezinfekcie, čokoláda.“ Márius si prehodí tašku cez plece a vyrazí do mesta. „Pohladí ju po tvári, covid-necovid, toto je zrejme ten level viery, kde sa Biblia nečíta, ale žije.“ Chodí tak každý deň na pár hodín vždy do inej časti Bratislavy. Chce stretnúť tých, ktorým sa bežní ľudia vyhýbajú. Bezdomovcov, narkomanov, prostitútky. Ľudí ulice. „Tento rok sa ich počet zvýšil,“ rozpráva rehoľník v hnedo-bielom habite. Na ulici pribudol počet seniorov bez rodiny, ktorí nie sú schopní vyžiť z dôchodku. Vďaka pandémii padli verejné domy a na ulicu sa tak dostali ďalšie ženy. Pribudli tí, ktorí z rôznych dôvodov súčasnú situáciu ekonomicky neustáli. Iba v Bratislave ich je dnes viac ako 6000. Brat Márius Dismas ich hľadá a chodí za nimi každý deň. Bratská láska „Nie ste hladná?“ Márius sa skláňa k drobnej žene v ružovej bunde. Na chrbte má ruksak a v ňom celý svoj majetok. Zdenka má 43 rokov a nad špinavým rúškom mŕtve oči. Stačí jeden pohľad na jej ruky a je zrejmé, že berie heroín. „Nie ste hladná?“ Zopakuje Márius a opatrne ju chytí za rameno. Zdenka sa nestrhne. Vlastne si ho vôbec nevšíma. Muž v dlhom habite sa k nej pohne bližšie a ja čakám, kedy ju znova pohladí po ruke a tvári. Covid-necovid, bratská láska, toto je zrejme ten level viery, kde treba vyjsť z poličky plnej kníh do špiny terénu. Kde sa Biblia nečíta, ale žije. „Som hladná,“ ozve sa odrazu žena do špinavého rúška a dvihne oči. Pozerám na nich, na dialóg medzi rehoľníkom a ženou, ktorá 15 rokov berie heroín a občas už nevníma. Jej život sa zúžil do predaja svojho tela a kúpy drog. „A máte si ho kde zohriať, či vám prinesiem nejaké konzervy?“ image005 Márius zvýši hlas, akoby to malo pomôcť mysli na heroíne rozkódovať jeho slová. „Nech to jedlo hoci aj predá,“ vraví muž v dlhom rúchu, keď odchádzame, „možno bude mať aspoň o jedného zákazníka menej,“ zapisuje si poznámky do mobilu, aby na nič nezabudol. Dnes ich stretne ešte niekoľko, mužov a žien, ľudí, ktorí žijú na ulici a na ktorých sme dnes kvôli vírusu trochu zabudli. „Vieš, ľudia sa sťažujú, že počas pandémie sú kostoly zavreté,“ rozpráva mi muž v dlhom, mníšskom habite, keď odkladá mobil a kráčame spolu cez mesto pomedzi bezdomovcov a ženy, ktoré žijú od dávky k dávke, od kamiónu po Volvo s rakúskou značkou. „Ale Krista dnes môžeme predsa stretnúť práve tu, v týchto ľuďoch. V každom jednom z nich.“ Pustovník vo veľkomeste

 

„Občas sa im prispôsobím jazykom,“ usmeje sa rehoľný brat, keď smerujeme na Hlavnú stanicu za ľuďmi, ktorým tvorí domov. „Tak sa potom nezľakni.“ „Prišla výzva pápeža Františka, aby cirkev vyšla na perifériu. A tak som šiel.“

„Nahrám to a pošlem tvojmu biskupovi,“ usmejem sa a chvíľu na moste len ticho hľadíme na nočné mesto pred nami.

„Nemal by si byť niekde v horách, nejesť a modliť sa?“ pozriem na muža vedľa seba v dlhom habite, ktorý sa nazýva pustovníkom.  Márius sa spoza rúška usmeje. „V tichu a samote som žil nejaký čas. Človek tam vidí pravdivejšie sám seba. Sústredí sa na to najdôležitejšie, na spoznávanie seba v Božej blízkosti,“ rozpráva, ako sa následne rozhodoval, akým smerom sa vydá ďalej. „Chcel som, túžil som to všetko spojiť. To ticho, modlitbu a samotu s činnou prácou,“ hovorí, keď sledujeme večernú Bratislavu a z neďalekej stanice sa ozve trúbenie odchádzajúceho vlaku. „V tom čase prišla výzva pápeža Františka, aby cirkev – biskupi, kňazi a rehoľníci - vyšli z chrámov na perifériu. Aby sme šli medzi ľudí, aj za tým najnúdznejšími.“ Usmeje sa. „A tak som šiel.“

Vlakom tam a naspäť

image006Sedia tam všetci. Robo, Dávid, Tomáš aj Mária, ďalší sú vnútri, v čakárni. Hlavná stanica v Bratislave je večer plnšia, aj keď panuje pandémia. Chlapi vstanú a idú Máriusa privítať, s krikom ho zdravia a udierajú po chrbte. Z tmy sa vynorí aj Miňo a pozýva nás na kávu, opuchnutými rukami hľadá vo vačku zopár mincí a ukazuje na neďaleký bufet. „Prípadne tu mám ešte trochu vína,“ previnilo pokrčí plecami k svojmu ruksaku. „Možno inokedy,“ zasmeje sa Márius, keď im rozdáva dezinfekciu, čokoládu a biele rúška s modrou obrubou. „Budú sa vám hodiť k bundám!“ Mnohí majú na sebe modré páperky z nocľahárne Depaul. Aj vďaka nim ich Márius rozpozná už z diaľky. „Vierka a Robo sú vnútri?“ „Áno,“ ozve sa mužský dvojhlas a Tomáš naučene ukáže na bočný vchod. Časť z nich smeruje na stanicu, využívajú vlaky zadarmo, mnohí sú starší, už dôchodcovia, ktorým na bývanie nevyjde. Večer nastúpia v Bratislave a ráno sú v Košiciach, medzitým sa umyjú, vyspia, zbehnú na toalety. Rutina. Ďalší smerujú do nocľahární. Mnohých tam však už okradli, najmä Miňo sa sťažuje, že mu zmizli topánky. No hlavne tam zisťujú, či nemajú drogy alebo alkohol, „tak ja radšej chodím do chalupy,“ ukazuje muž s ružovými lícami na schody neďaleko. Stačí zísť dole a keď človeku nevadia potkany, v rozbitom dome nie je až tak zle. „Tu máš, vezmi si,“ podáva Márius Miňovi dezinfekciu, „ale nie, že ju vypiješ,“ smejú sa obaja, keď si spolu lejú chladný roztok na veľké ruky. Peniaze nie sú to primárne, čo ľudia potrebujú. Je to najmä rozhovor a ľudský dotyk, ktorý im dáva úctu a rešpekt. Ktorý im pripomína, že sú súčasťou ľudskej spoločnosti, hoci na to mnohí z nich po čase na ulici už zabudli.

Strážim sa sama

image007„Máte peknú sukňu,“ ocení Lucia Máriusov habit a ukáže biele zuby. „Môžem ísť do Pentagonu s vami?“ vkladá si do kabelky rúško a dezinfekciu. „Ešte som tam nebola.“ „Nie, tam to nie je veľmi pekné,“ brzdí ju Márius. „Niekto by ti tam mohol ublížiť. Ešte by si ťa tam odchytil nejaký pasák...“ „Nevoláme ich pasáci, sú šéfkovia alebo vedúci,“ vysvetľuje, keď nás odprevádza k zastávke, kde kráča vedľa seba muž a mladé dievča, rozprávajú sa a smejú, vyzerá to takmer ako dialóg medzi otcom a dcérou. Ako jesenná prechádzka v parku, kde má jeden na sebe akurát hnedý mníšsky habit a druhá krikľavo-červené nohavice. „Presne taký som mala, no sestra mi ho ukradla!“ zvolá náhle, keď jej Márius vyloví z pletenej tašky ruženec s drevenými korálmi. „Vravela som jej, a tebe nič nehovorí hriech?“ smeje sa mladá žena, kým čakáme na odvoz a potichu si pospevuje. Občas ju niekam unesie a rozpráva si svoje, občas sa vráti a je s nami. Dala si piko, aby to všetko dnes ubiehalo rýchlejšie. Trochu sa zakolíše a hlúčik mužov na druhej strane cesty ju uprene sleduje. Prostitúcia na Slovensku trestná nie je, trestné je iba pasáctvo či dohadzovanie, dve formy, akými ženy vo vzťahu s mužmi, ktorí ich pri práci „chránia“, fungujú. A zdierajú. Kým pasáci ich vlastnia a berú im veľkú časť zárobku, s dohadzovačmi fungujú ženy na dohode a idú zväčša napoly. Samé často nemajú na výber. Bez mužského sprievodu, ktorý na ne z diaľky dozerá, končia ženy často na parkovisku skopané, dobité a znásilnené. Náhle sa prebudia v jarku bez spomienok na to, čo sa s nimi dialo. „Stráži ťa niekto?“ Pozriem na útle dievča pred sebou. „Strážim sa sama,“ odpovie a ruženec si prepletá pomedzi prsty. „Už celý svoj život. Otec mi zomrel, keď som mala osem. Mama, keď som mala 19...“ Pohľad jej zvážnie. „Vždy som stála nohami pevne na zemi,“ dvihne hlavu a medzi prstami drží ružencové korálky. „Aj keď hej, ten rodič občas silno chýba. Na ulici som tri týždne. Stratila som podnájom, nemala som peniaze,“ stlačí si zelenú kabelku lakťom bližšie k sebe. „No ja sa o seba postarám... Nikdy som nemala pasáka. Kto nemá rodičov, je zvyknutý chrániť sám seba.“

Cirkev by tu mala byť každý deň

Ten príbeh sa často opakuje. Začína veľkou láska, diskotékami, alkoholom, pokračuje mäkkými drogami, ktoré časom nahrádzajú tvrdšie. O niekoľko mesiacov končia mnohé z dievčat ulici. V životnom štýle, z ktorého príliš často nie je cesty späť. „Mala by si spoznať Dadu, tá žena vyštudovala dve vysoké školy,“ rozpráva Márius a zaostruje do diaľky pomedzi kamióny. Dada, Ingrid, Zdenka. Každá z nich má svoje miesto, sú tak zvyknuté, aby ich mohol vracajúci sa zákazník poľahky rozpoznať. „Dostala sa však do zlej partie a... ďalej si to už počula,“ zamračí sa. Áno, tradičný vzorec. Mäkké drogy, tvrdé drogy, ulica. Medzi kamiónmi tak končia aj lekárky či právničky, heroín im vezme roky života a vpíše sa im do tváre. „Ja si myslím, že cirkev by tu mala byť každý deň. Každý - jeden - deň.“ „Keď Dada nemá absťák, dá sa s ňou fajn porozprávať,“ hovorí Márius a zvážnie. „Vieš, ja som úprimne rád, keď ich vezme polícia a na chvíľu zatvorí. Nie za prostitúciu, za dávku, ktorú majú pri sebe. Vezmú ich do väzby na dva - tri roky. Za ten čas však dievčatá neberú drogy. Majú teplé jedlo, pravidelný spánok. Režim.“ Usmeje sa. „Keď vyjdú, vyzerajú dobre, zdravo, líca majú plnšie... O pár týždňov sú však mnohé z nich zase naspäť na ulici.“ So zápisom v registri si už nevedia nájsť prácu, a tak končia späť na Slovnaftskej, popri diaľnici či v bratislavskom Pentagone. „Tá hygiena je tam zlá,“ rozpráva Márius o známom sídlisku plnom dílerov, ihiel a špiny. O miestach, kde si ženy otvorené rany zakrývajú riflami, kde sú na zemi rozhádzané matrace a na nich zdrogované telá. „Snažíme sa im tie rany čistiť, niektoré si ich nedezinfikovali aj pol roka.“ Do Pentagonu kedysi chodil aj s kolegom, obaja vtedy pracovali v Domove svätého Jána z Boha. Vzali dodávku a vyrazili na sídlisko. Teraz ho navštevuje pešo, sám. Vezme tašku s lekárničkou a hodiny prechádza sídliskom. Ako vraví, nikdy sa mu nič nestalo. „Chodím tam vždy v habite. Raz som bol v civile, a to sa nedalo. Mysleli si, že som zákazník,“ rozpráva o reakciách mužov i žien. Dnes ho však už mnohí poznajú a rešpektujú. Chránia. „Vieš, tie dievčatá sú tam skromné. Občas chodím aj do detských domovov a poznám tie deti. Na Vianoce chcú mobily, Ipady, bicykle. Dievčatá v Pentagone chcú šampón a hrebeň.“ Na moment stíchne. „Najviac ma mrzí, keď dievča vidím na Vianoce v domove a je to ešte dieťa. Má štrnásť. No v lete je už tu,“ pozrie na kamióny na hlučnej ulici. „Namaľuje si pery, postaví sa k ceste a je z nej žena... Chce si kúpiť mobil, byť samostatná. Pochopí, že toto je spôsob, ako sa to dá, ako sa dá pre seba zarobiť a mať čosi viac... Potom prichádzajú drogy. A tam už často niet pomoci.“ Márius pozerá na rad kamiónov a chudé postavy medzi nimi. „Nikto s tým nič nerobí. Nikto. Ja si myslím, že cirkev by tu mala byť každý deň. Každý - jeden - deň.“ Dotknúť sa ho v nich „Nelepí sa to na teba? Toto všetko, tá ulica?“ pozerám na muža vedľa seba, na všetky príbehy, ktoré rozpráva. Na ľudí, ktorých pozná a sčasti s nimi žije. „Občas áno. Vtedy sa na chvíľu utiahnem do ticha a samoty svojej pustovne.“ Márius žil dlhý čas sám. Vlastne roky. Po tom všetkom ho to už ťahalo do služby. „Nechcel som o tom rozjímať, modliť sa pri pohľade na kríž a trpiaceho Krista. Chcel som ho stretnúť, reálne sa ho dotknúť v trpiacich ľuďoch okolo nás.“ „Ale ty ich máš aj doma,“ narážam na byt v Bratislave, kde okrem Máriusa bývajú štyria ďalší ľudia. „Žiješ s nimi.“ Aj ich spoznal na ulici, vzal ich k sebe a ubytoval v malom byte. Pre seba si nechal len drobnú izbu s tapetou dreva a veľkým krížom na stene. Pustovňu.Márius roky pracoval v Domove sv. Jána z Boha, ktorý spravovala rehoľa milosrdných bratov. Dnes patrí pod združenie Stopa Slovensko ako terénny pracovník a doma má svoje malé spoločenstvo Bet Lechem. Komunitu, ktorá sa stáva domovom pre ľudí bez domova. „Teraz sme v byte piati,“ usmeje sa. „Prešlo ním už desať ľudí, ktorí sa vďaka tomu dostali z ulice.“ Čoskoro plánuje prenajať ďalší. Už dnes vie, koho tam zoberie, kým sa postaví na nohy. „Áno, občas potrebujem byť sám,“ rozpráva Márius. „Vtedy sa zavriem do svojej pustovne a čerpám silu v tichu, v samote. Pri kríži.“

Tí najštedrejší  

image008

„Nie, dajte to do sirotinca,“ Lucia dvihne ruky a máva nimi na protest. Ľudia na zástavke nás sledujú, rehoľníka v rúchu, ktorý dáva mladej žene s výrazným mejkapom bankovku, „kúp si nejaké jedlo. Čokolády sa mi už minuli a aj tak by sa hodilo radšej niečo teplé...“ Vtláča jej Márius peniaze do ruky, „aspoň drobnosť.“  „Ľudia na ulici sú najštedrejší, pretože oni to zažili. Oni najlepšie vedia, čo je to skutočná bieda.“ Spoza rohu sa zrazu vynorí staršia žena ovešaná ruksakmi. „Aha, tu máš,“ podáva jej Lucia bankovku od Máriusa a bezdomovkyni v okuliaroch so zlomeným sklíčkom a zúžia oči. „Neblázni, už minule si mi dala peniaze,“ vraví jej a s Máriusom sledujeme výmenu dvoch žien, jednu, ktorá si zarába telom a druhú, ktorá žobre a spáva medzi stromami hneď vedľa zastávky. Kde ťažko povedať, ktorá bankovku potrebuje viac. Ľudia na ulici sú najštedrejší, spomeniem si, ako mi ktosi vravel, keď ich sledujem, keď myslím na Miňa, ako nás na Hlavnej stanici pozýval na kávu v bufete a čúčo zabalené v ruksaku. Ľudia na ulici sú najštedrejší, pretože oni to zažili. Oni najlepšie vedia, čo je to skutočná bieda. 

Vianoce na ulici

„O chvíľu bude mrznúť,“ pozerá Lucia na tmavé nebo spoza zastávky, kým neďaleko zastavuje ďalšie auto. Najviac klientov prichádza za ženami na Vianoce. Autá zastavujú popri kamiónoch jedno za druhým. Aj to je spôsob, ako nebyť cez sviatky sám. „Aspoň si kúpim kabát a hrubé topánky,“ hľadí na neďaleké parkovisko. Sama bola dlho v Rakúskom bordeli. Nebolo to bohviečo, no vedela si zarobiť. Mala jedlo, bývanie, teplé šaty. No prišla korona. Majiteľ ich pol roka živil zo svojho. No neskôr už nevládal a dievčatá skončili na ulici. Lucia sa vrátila na Slovensko a vonku, bez domova, je tretí týždeň. „Pár chlapcov mi dá zarobiť, jeden ma nechal prespať u seba niekoľko dní. Nemám sa zle. Nenazývam to šťastím, ale akousi sympatiou.“ Pozrie do neba. „Chcela by som byť čašníčkou, alebo barmankou,“ usmieva sa, kým Márius vyberá mobil a v okamihu hľadá pracovné ponuky aj s bývaním. Tento scenár pozná príliš dobre, Lucia je mladá, pekná, šikovná. Klientely má dosť, môže si vyberať, vypýtať viac. No zakrátko bude jedna z tých, ktoré chodia za päť či desať eur. Ulica ju pohltí, zničí. Použije. Tak ako to robí vždy. „Niečo ti nájdeme, tu nemôžeš zostať,“ opakuje Márius a hľadí na farebný displej. „Pozri, hľadajú ľudí do Malaciek na linku, je to aj s bývaním,“ rozpráva, keď v diaľke zastane malá dodávka. Obzrieme sa všetci. Zdenka kráča k vozidlu. Naučene sa nakloní k oknu a po chvíli jednania prikývne. Nemá na výber. Berie všetko. Musí si zarobiť na jedlo, na nový sveter. Na tvrdé drogy. „Žiadna baba mi doteraz nevysvetlila, prečo je na tom závislá,“ sleduje ju Lucia z diaľky. „Vravia len - „ja musím“. Čo musím? Ja si dám trávu, dobre, občas piko. Ale heroín? Heroín ťa zabije,“ pozerá na Zdenku, na jej priveľký ruksak a auto, ktoré ju berie na neďaleké parkovisko, na trávu s vytlačenými pneumatikami a náhle zavrie oči, akoby sa modlila. „Na Vianoce si želám, aby sa ľudia mali radi a tieto ženy prestali brať heroín,“ trochu sa zakolíše, no pohľad má pevný. „Viac mi netreba.“  Foto: Dominik Sepp, Iva Mrvová

image009

 zdroj: https://www.postoj.sk/68296/na-vianoce-si-zelam-aby-sa-ludia-mali-radi-a-tieto-zeny-prestali-brat-heroin

Foto: časť listu od Juraja z BA, v ktorom ďakuje za Anjelsky darček (synčeka Jurka) a krásnu, ručne robenú, pohľadnicu od Anjelika Karolínky, pričom tiež spomenul, že sa ako minulý rok neubránil slzám. Ja už len dodám, že sme šťastní. Rád by som začal jednou štatistikou, ktorú som už dlhšie hľadal a týkala sa rozvodovosti a aký vplyv majú deti práve na rozvodovosť. Teda, ak je v manželstve jedno dieťa, tak je 60% šanca, že sa rozvedú. Ak sú tam 2 detičky,  je už len 30% a ak sú 3, tak len 7% šanca na rozchod. Nie je to krásne? Čím viacej detí, tým to drží rodinky spolu.

image010Teraz poskytneme prepis svedectiev z vysielania 27.1.2021, tentoraz na tému: ODPUSTENIE OTCOVI NIE 7, ALE 77x Večer odpustenia a zmierenia: Jogo Mikloško (viď foto s Egom a Braňom Letkom počas 5. výročia Dismasu v TN): „Milí priatelia, dnešný stream je o odpustení otcom. Bohužiaľ vieme, že mnohé deti nedostali od svojho otca to, čo mali dostať. Nechránil, nežehnal, ale naopak ubližoval. Absencia otca je veľmi ťažká a prináša mnohé dôsledky. Vieme, že počet detí, ktoré vyrastajú v rodinách bez otca, rapídne narastá. Chlapci, ktorí vyrastali bez otca, majú až 20-násobne vyššiu pravdepodobnosť, že skončia vo väzení. Až 80% mladých ľudí vo väzniciach v Anglicku vyrastalo bez otca. U dievčat je to podobné. Je až 7-krát vyššia pravdepodobnosť, že otehotnie v mladom veku. Je známe, že deti z rodín bez otca majú 10-násobne vyššiu pravdepodobnosť, že skončia závislé na alkohole a drogách. Až 20% detí v detských domovoch nemá uvedené, kto je ich otcom. Je to veľmi ťažké. Podľa psychológov majú takýto ľudia veľký problém so strachom, prijatím samého seba a so svojou identitou. Majú problém prijať zodpovednosť za seba, za svoju rodinu a za svoje skutky. Vieme, že i tá najlepšia mama nedokáže zastúpiť rolu otca, niekedy túto úlohu chýbajúceho otca zastúpil nejaký iný muž, napr. starý otec, učiteľ, tréner, kňaz. To sú tie lepšie prípady. Vieme, že odpustenie otcovi je ťažké, ale tiež vieme, že prináša nesmierne výsledky a milosti.

Príbeh Milana: Bol som pokrstený až v piatich rokoch, mal som sv. prijímanie aj birmovku a tam mi povedali, že do kostola už nemusím chodiť. Následne so zažil 7 rokov tmy. Môj otec bol alkoholik a bil moju matku. Nemal som šťastné detstvo a chýbal mi ten šťastný domov. U nás doma to bolo veľmi husté, stále hádky, bitky, násilie, a tak som utekal na ulicu. To bol môj druhý domov a tam hlavne alkohol, výtržnosti, krádeže a pod. Keď som už nevedel, ako ďalej a hľadal som, čo mám robiť ďalej, tak som zašiel do kostola. Zostal som na celú sv. omšu a zaujali ma tam tie hrubé sviece, až tak, že som chcel zistiť, ako rýchle ubúdajú, keď horia... image011Tak som tam chodil dva týždne, až ma oslovili ľudia zo spoločenstva, a tak si ma Boh našiel... Následne môj otec zomrel. Na sviatky všetkých svätých som chodil týždeň na hrob svojho otca a prosil o plnomocné odpustky pre neho. Napriek tomu všetkému, čo mi urobil, za teror v detstve, som sa s tým zmieril a odpustil som svojmu otcovi. Verím, že je teraz v nebi a vyprosuje nám požehnanie a milosti. Ja si myslím, že to odpustenie je nesmierne dôležité. Uvedomil som si, že za to nemohol. Môj otec bol alkoholik, jeho otec bol alkoholik, a jeho otec bol takisto alkoholik. Ja som sa rozhodol, že s mojou generáciou to ukončím a prichádza Božie požehnanie a jednoducho som odpustil svojmu otcovi. On za to vlastne nemohol. Keď bol malý, zažíval, ako otec naháňal jeho matku okolo stolu s nožom a túto strašnú traumu, ktorú v detstve zažil, nedokázal spracovať a jemu sa to vyplavilo. Mužom sa to vyplavuje medzi 30. a 55. rokom a nevedel to inak zvládnuť, ako zlou partiou a alkoholom, a preto bol taký, aký bol. Preto je dôležité odpustiť, lebo nepoznáme dôvody, prečo ten človek robí to, čo robí, že vlastne sám trpí. Foto: obálka z listu Zoltána z Opavy, v ktorom predviedol krásny talent od Ocka.

Marek Vadrna: Pre mňa to odpustenie nebolo jednoduché. Keď je človek sirota, je ako večné decko, neustále si sťažuje a stále to pripomína. Chce, aby ho za to všetci ľutovali. Cesta oslobodenia u mňa nastala až pri mojom otcovi. Mama zomrela, keď som bol malý chlapec a otec bol alkoholik, preto som bol od 8-ich rokov v detskom domove. Ja som sa s ním zmieril, ale na niekoľko etáp. Až keď som bol kňaz a on bol v nemocnici na smrteľnej posteli, tak som za ním prišiel, aby som mu poslúžil ako kňaz. Mal som na sebe štólu, pripravený svätený olej. Keď ma zbadal, tak na mňa spustil: „To si zbaľ, tie tvoje pakšamenty a pakuj odtiaľto preč.“ Hovorím, však tato, musíš sa vyspovedať. „Ja sa nebudem nikomu spovedať. Ja nemám žiadne hriechy.“ Tak som odišiel. Ešte po ceste mi volala sestra, že otec mal silný infarkt, tak som sa hneď vrátil. Povedali nám, že do večera asi zomrie. Chodili sme sa k nemu modliť aj so sestrou každý druhý deň a modlili sme sa ruženec a niekedy aj štyri. Keď sa po troch mesiacoch prebral a prebudil, vypýtal si cigaretu a kávu. Keď ma tam uvidel povedal: „No čo, farárko, ty si sa toľko modlil, šak to si nemusel.“ Bola tam aj moja sestra a on sa nakoniec vyspovedal. Zmieril sa s Pánom Bohom aj s nami. Bol to taký silný moment. Keď máte v sebe zlosť, zvlášť na svojich rodičov, nikdy ju v sebe nenechajte a neživte ju v sebe, lebo nikdy z vás nebudú dospelí a slobodní ľudia. Človek musí, musí vstať z toho prachu sebaľútosti „ja som sirota, ľutujte ma“. Ako duchovný otec vám prikazujem, aby ste v sebe nekŕmili hnev a odpustili. Pochválený buď Pán Ježíš Kristus.

image012

Foto: list od Anny, v ktorom ti chce odkázať, aby si sa nevzdával!

image013Jakub Krátky: Možno to je pre teba veľký problém odpustiť. Odpustiť niekomu, kto ti nikdy nepovedal prepáč. Dnes vám chcem niečo povedať ako otec. Každý otec si je vedomý svojich chýb, ale najťažšie je povedať prepáč svojim deťom. Tak ak si nikdy od svojho otca nepočul prepáč, teraz ti v jeho mene vravím „prepáč, je mi to všetko veľmi ľúto“. Možno tvoj otec bol slabý na to, aby sa ti ospravedlnil, možno nemal odvahu ti povedať, ako ho mrzí, že ta trápi a možno bol slabý požiadať o odpustenie svoje deti. Tak v mene všetkých otcov teraz odprosujem všetky deti, ktorým chýba ospravedlnenie od otca, za to, čo zlé kedy urobili: „Nikdy som nechcel na teba kričať, nechcel som ťa udrieť, nechcel som nikdy, aby si sa ma bál, trpel alebo utekal odo mňa. Chcel som, aby si sa so mnou cítil v bezpečí a milovaný. Tak ťa prosím, odpusť mi.“  Dnes sa rozhodujem odpustiť svojmu otcovi a chcem mu žehnať a už ho nikdy nebudem preklínať. Amen.Drahý Otec v nebi, ďakujem Ti za svojho otca tu na zemi a rozhodujem sa mu odpustiť. Modlím sa, aby čokoľvek zlé bolo medzi nami, bolo odteraz zlomené a náš vzťah bol uzdravený v mene Ježiš. Nech v mene Ježíš je uzdravené každé otcovstvo a každé synovstvo. Nech zmizne každé klamstvo, ktoré bolo vyrieknuté nad týmto vzťahom. Amen. Jakub Krátky (foto) a jeho nové CD s LCH: „Rozhodol som sa, že každý jeden úder, ktorým sa dotknem bubnov, bude prehlasovaním Božieho kráľovstva. Túžim, aby každý jeden zvuk prinášal uzdravenie, oslobodenie, radosť, slobodu, život v mene Ježiš.“

Dominik Chmielewski: Prepis časti Pekelná, satanská namyslenosť z knihy Jeho láska ťa uzdraví.  Raz som pochopil, o čo ide vo večnom zatratení satana. Opakom pýchy je pokora a to, že človek si uvedomuje svoje hriechy. Pokora je vidieť svoje hriechy a priznať sa k nim: „Áno, taký som.“ Počas jedného exorcizmu, začal diabol žialiť nad sebou, že keby vedel, aké budú dôsledky jeho vzbury, nikdy by to neurobil. Sťažoval si na ľudí: „Vy môžete stále hrešiť, a on vám stále odpúšťa! A ja som raz urobil zle a neodpustil mi na večnosť!“ Exorcista mu povedal: „Boh ti odpustí, len sa skloň pred ním a pros ho o odpustenie.“ A rev diabla: „Nikdy! Nikdy!“ Čo to je? Falošná namyslenosť. Tá pekelná, satanská namyslenosť, v dôsledku ktorej nechcem prosiť o odpustenie, nechcem sa skloniť pred druhým človekom a budem za každú cenu dokazovať, že mám svoju pravdu. Možno sa dokonca nejakým spôsobom priznám k vine, ale namyslenosť mi nedovolí pokľaknúť pred manželkou, manželom, deťmi, otcom, alebo Bohom a prosiť o odpustenie. Pozrime sa, či niekedy sami nepokračujeme v tomto druhu pekelnej, satanskej namyslenosti – hoci viem, že som urobil zle a zranil niekoho, ale som príliš hrdý, aby som pokľakol a prosil o odpustenie. Myslíme si, že to je prirodzené, ľudské, ale je to prejav pekelnej namyslenosti. Pretože vo chvíli smrti sa nám ukážu všetky rozhodnutia, ktoré sme tu na zemi urobili, a budú ťa súdiť. Predstavte si, aký šok zažije človek vo chvíli svojej smrti, keď sa postaví pred Boha a uvidí Božími očami všetky svinstvá, zákernosti, zrady, nevernosti, hriechy, ktoré spôsobil niekomu, sebe, alebo svojim blízkym.

image015

Foto: časť listu od Miroslava zo Želiezoviec, v ktorom píše, že je veľmi rád, že bolo vytvorené niečo také úžasné ako je spol. DISMAS. Za naše spol. poviem len toľko, že to je Božia vôľa, aby niečo takéto vzniklo a bol si s nami.

image014

Foto: časť listu od Stanka, v ktorom píše, že urobil najlepšie životné rozhodnutie, keď prijal do života.

Sv. omše za spol. DISMAS: 13.2.2021, 6.3.2021 v TT v Nemocničnej kaplnke. Počas vysielania Rádio Mária v HC 14.2. , 17.2.(popolcová streda) a 21.2.2021 Úmysly:  Dávame do pozornosti, že za úmysly sa modlíme už celý týždeň v spoločnej modlitbe o 20.00 hod. (od pondelka – do nedele).

Sobota (dňa)

Predkladaný úmysel za spol. Dismas. Samozrejme, že sa vždy modlíme aj za teba aj tvoju rodinu!

20.2.2021

Za pomoc, ochranu a Boží vedení pro kaplany, pedagogy a pracovníky věznic.

27.2.2021

za odvrátenie pandémie korony, posilu pre zdravotníkov, trpezlivosť a dar viery pre chorých, za skoré víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie, za Božiu ochranu pre rod. Pekarovičovú

6.3.2021

za bratov a sestry v Dismase, ich rodiny, aby si pripravili srdcia na pôstne obdobie, osvojili modlitbu, pôst a odovzdali sa v dôvere Pánovi, za Evku L.

13.3.2021

za kňazov Ordinariátu, vikára a biskupa, pedagógov vo väzniciach, za našu vládu a predstavených, za múdrosť Ducha Sv. pre nich, aby sa Ním nechali viesť

15.2.2021     Boh Ťa žehnaj, drahý brat v Kristovi - BŤŽ +        Newsletter č.50